Čo ma škola nenaučila...

Autor: Matej Lorko | 22.7.2015 o 16:22 | Karma článku: 14,82 | Prečítané:  8157x

Krátka úvaha o tom, či sa naozaj učíme to, čo je naozaj dôležité. A či by nebolo lepšie učiť sa o inom...

Som chlap a my chlapi sme niekedy divní. Obzvlášť, pokiaľ je s kým a v čom súperiť. A pritom nemusíme ani sedieť na bicykli. Súperiť sa dá aj po zosadnutí. Napríklad, ak si treba spomenúť na to, kto vyhral na Tour de France pred rokom, dvoma či desiatimi. Našu zábavu však postupne ale s istotou likviduje Internet a jeho frajerka Wikipedia. Odkedy kamarát prehlásil „Ja sa už nehádam, ja už googlujem“, je po srande. Nekončiace debaty, v ktorých si každý bol istý svojou pravdou iba tak na 70-80%, ale nikdy to nedal najavo, sú pasé. Aspoň pokiaľ vydrží baterka.

Situácia sa sakramentsky zmenila. Už nevíťazí ten, ktorý toho najviac vie (alebo svoje „vedomosti“ aspoň najpresvedčivejšie prezentuje). Nový víťaz je ten, ktorý toho čo najviac a najrýchlejšie nájde. Ale táto nová hra v googlovaní na rýchlosť teda vôbec nie je zábavná. Nedá sa pri nej dobre vyťahovať ani blafovať. Dostali sme sa do zapeklitej situácie. Baviť sa o faktoch s neistotou nemá význam. Fakty sú na dosah. Kedykoľvek, okamžite. Bežné a ľahko dohľadateľné encyklopedické znalosti skrátka brutálne strácajú na hodnote, a to až do tej miery, že je možno zbytočné a neekonomické ich držať v hlave. Jasné, dobre trafená vetička od Nietzscheho v ten správny okamih dokáže urobiť v prítmí sviečky pri večeri s mladou babou veľké veci, ale má naozaj význam byť schopný vysypať o druhej ráno z dvoch krokov celú periodickú sústavu prvkov?

Googlovanie v spoločnosti mi príde pomerne trápne a tak sme sa nevdojak museli začať baviť o veciach, ktoré sa len tak vygooglovať nedajú. A vtedy sme zistili...  ako málo o nich vieme! Zistili sme, že hoci sme chodili do školy 18, či dokonca viac rokov, len málokedy nás naučila niečo hlboké, skutočné, hodnotné. Niečo o živote.

Učil som sa, že ak si hodím s kamarátom mincou a za výhru mi vyplatí 100 EUR, rovnako ako ja jemu vyplatím 100 EUR pri mojej prehre, bude pre nás hra rovnako výhodná či nevýhodná. Ale nikto ma nenaučil, že drvivá väčšina populácie do takej hry pôjde až v prípade, ak im navýšim ich možnú výhru na 200 EUR, zatiaľ čo ich možná prehra ostane na 100.

Učil som sa, koľko žien mal Henrich ôsmy a koľko z nich popravil (a bol som schopný v návale akéhosi rozmaru a velikášstva aj odprisahať, že viem ako sa volali... kým neprišiel Google), ale nikto ma nikdy neučil, ako si ženu udržať a byť s ňou šťastný.

Učil som sa, koľko detí mala Mária Terézia (bolo ich tak veľa, že na ich mená som si už prisahať nedovolil), a o ich všelijakých, často pohnutých osudoch, ale nikto ma neučil, ako také dieťa s dobrým osudom vychovať. A tak asi aj moje budúce dieťa bude do značnej miery odkázané na opakovanie mojich chýb a preberanie nesprávnych vzorcov správania, ktoré som napriek všetkej snahe zo seba nedokázal dostať. Lebo ma to nikto nenaučil a človek sám si skrátka nebýva najlepším sudcom. 

Učil som sa o Hviezdoslavovi a o tom, aký veľký odkaz nám zanechal. Naozaj? Kto dnes číta Krvavé sonety? A kto ich potrebuje? Nikto ma neučil ako žiť alebo radšej nežiť ako Stepný vlk, Siddhártha alebo Raskoľnikov. A práve to som potreboval.

Učil som sa, koľko obyvateľov má Moskva a koľko New York, ale nikto ma nenaučil ako zmeniť život aspoň jednému z nich. Ako byť niekým. Nie iba štatistikou.

Učil som sa, ako vzniká hydroxid sodný či amoniak, ale nikto ma nenaučil, čo si počať s takou náhle vzniknutou chémiou o polnoci na tanečnom parkete tak, aby si človek zachoval tvár a nemusel sa ráno za seba hanbiť.

Učil som sa o križiackych výpravách aj koncentračných táboroch, o tom koľkým ľuďom bolo ublížené a koľkí boli zabití vo vojnách a moroch. Ale nikto ma neučil, ako byť citlivým a empatickým, ako neubližovať svojmu okoliu a sám sa vnútorne nezabíjať.

Učil som sa o planétach a o hviezdach, o tom koľko energie je v Slnku a ako rýchlo sa pohybuje Mesiac. Ale nikto mi neprezradil, ako rýchlo dokážu uplynúť dve hodiny v noci na lúke s dievčaťom a koľko energie vtedy dokážu hviezdy na Zemskom povrchu nahromadiť.

Učil som sa do akých tried, skupín, čeľadí a druhov sa delia rastliny a zvieratá a keď som sa neskôr potreboval zorientovať v tom šialenom zmätku ľudí, povedali mi, že ľudí triediť nesmiem. Je to vraj rasizmus a diskriminácia. S argumentom, že ma v škole naučili triediť, aby som mohol rozumieť, som nepochodil.

Učil som sa, že Červené more je modré, Čierny les je zelený a Žlté vrchy sú sivasté. Ale nikdy ma nikto nenaučil, aké rôzne odtiene pocitov skrývajú ľudské srdcia a čo všetko sa vo svojich myšlienkach a slzách snažia prefarbiť. 

Možno by sme sa mali prestať snažiť o to, aby sa z nás stali encyklopédie. Možno by sme sa mali začať snažiť o to, aby z nás vyrástli ľudia. Premýšľajúci, osobití a skutoční.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

KOMENTÁRE

Renzi dal sám sebe mat. Dostala ho aj Európa?

Taliansky výsledok je politicky nepomerne ďalekonosnejší než rakúsky.

SVET

Taliansky premiér Renzi po prehre v referende podá demisiu

Hlasovanie zaznamenalo vysokú účasť.


Už ste čítali?